1. Kedy si sa začala venovať písaniu a tvoreniu príbehov ? Kto alebo čo ťa k tomu priviedlo,  ako to všetko začalo? A ako sa tvoje písanie časom vyvíjalo?

Písaniu som sa začala venovať niekedy v trinástich, čiže teraz je to viac ako polovica života. V tej dobe to bol len relax. Pomáhala som v školských novinách, neskôr, keď som mala 15, som si založila blog o jednej nemeckej skupine – Tokio Hotel (bola som jedna z tých nehysterických fanúšičiek, našťastie) a tam som začala písať fan fikcie, pretože v tom období som to videla na nejakom inom blogu. Tak som to skúsila aj ja a napísala som svoju prvú FF poviedku, ktorá v tom období zožala veľké úspechy. A tak som pokračovala až do svojich 19tich rokov, dokopy som napísala okolo 30 FF poviedok a noviel a vybudovala som si toho času celkom slušnú čitateľskú základňu. Samozrejme, že som chcela písať niečo reálnejšie, s inými menami a postavami, no Tokio Hotel fanúšičky by taký príbeh zrejme len z princípu nečítali. Neviem, neskúšala som to. A napísanie reálnej knihy som podvedome posúvala a posúvala. Asi som sama cítila, že na niečo „tak veľké“ potrebujem aj ja sama dospieť, dozrieť a čo-to prežiť.

2. Čo bolo tvojím najväčším snom? (Splnil / Nesplnil sa ti?) Čo považuješ za najväčší úspech v tvojom knižnom svete?  

Sny sa mi zatiaľ splnili všetky. V knižnom svete je to určite vydanie knihy a spokojní čitatelia. Je to sen každého vášnivého autora až dovtedy, kým tu knihu reálne nedrží v rukách. Ja som si však sny nastavila aj ďalej ako za hranicu vydania knihy a to je – vlastná produkcia kníh, preloženie knihy do angličtiny a najväčší sen je ísť na predpremiéru filmu, ktorý by bol natočený podľa jednej z mojej kníh. Ja tvrdím, že kto nemá ciele a sny nastavené vysoko, nikdy nedvihne hlavu a neuvidí slnko.

3.Koľko času denne / týždenne zvykneš venovať písaniu? Koľko času ti zaberie napísanie jednej knihy?

Uf, toto je veľmi ťažká otázka. Momentálne nepíšem, pretože každým dňom čakáme prírastok do rodinky, čiže nový šéf je na ceste :D A uvidíme, koľko času mi tento nový človiečik dovolí tráviť pri písaní. Pri predošlých knihách som si stanovila cieľ 1 kapitolu týždenne. Nepíšem každý deň, nechávam si čas na premyslenie detailov, študujem podklady, ktoré pri písaní využijem, dávam dokopy spovede ľudí, ktorých príbehy opisujem. Na knihe vždy pracujem v pomere 70% príprava a myšlienky, 30% písanie. Román, čo má hlavu a pätu zvyčajne tvorím viac ako pol roka. V tomto som pedant a puntičkár, málokedy som so sebou spokojná a často veci prepisujem, mením a dolaďujem. A potom mi niekto povie, že napísal „knihu“ za 2 mesiace a ja neviem u koho z nás je chyba :D To ale necháme posúdiť čitateľov, nie?

4.Na ktoré z publikovaných diel si najviac pyšná a prečo, a ktoré ti zabralo najviac času?

Toto je otázka podobná tomu – Máš 5 detí, ktoré máš najradšej? - Preto tu ako správna knižná mamka odpoviem trošku inak, ako si sa ma pýtala. Som pyšná (bože, aké hrozné slovo) na všetky svoje knihy, pretože v každej z nich som nechala kus svojej duše, srdca a mnoho času. Pri sérii Placebo som zavŕtala do citlivej témy zneužívania maloletých a následného sa adaptovania do života, hoci sa človek z takejto traumy len málokedy dostane bez následkov. Tu boli pre mňa knihy osobné preto, že išlo o reálny námet zo života ženy, ktorá sa musela vyrovnať so svojimi démonmi, aby mohla opäť začať žiť. Pri knihe Horkosladké esencie ide síce o fikciu, avšak pri písaní som si hlavné postavy natoľko zamilovala, že dodnes, keď niekde počujem mená hlavných hrdinov, usmejem sa a hreje ma pri srdci (áno, som sentimentálna, ja viem). No a posledné dielo Habibi, ktorého som písala najdlhšie – celý rok – a chystám ho na vydanie už túto jeseň/zimu, je žánrovo úplne odlišné. Je to taká dark-romance, hlavný hrdina je badboy, avšak netypický. Väčšina badboy príbehov skončí tak, že hlavný hrdina sa úplne zmení na cukrovú vatu a nešetrí sladkými rečičkami. Habibi je iný. Ostáva stále sám sebou až do samotného konca a počas príbehu sa vám svojou drsnosťou snaží zložiť ružové okuliare. Aj cez to všetko som si jeho postavu užila najviac zo všetkých. Písanie jeho pohľadov bolo pre mňa prirodzené ako dýchanie možno aj preto, že som do príbehu vložila hneď niekoľko reálnych príbehov od reálnych ľudí z takzvaného podsvetia. Čiže preto si neviem vybrať jedno dielo, ktoré by som postavila na piedestál, pretože pre mňa sú si všetky rovné, i keď sú príbehovo a žánrovo odlišné.

5. Stretla si sa už ako Slovenská autorka s rivalitou medzi ostatnými Sk autormi? A ako vnímaš tieto „súboje“ ?

Samozrejme. Vždy tu bude niekto múdrejší a šikovnejší. Vždy tu bude niekto, kto má patent na všetko a na ostatných pozerá zhora. Zistila som, že aj v tejto brandži by si mal človek dávať pozor, rozmýšľať aspoň 10 krokov dopredu a hlavne o svojich plánoch verejne nerozprávať, lebo zrazu zistíte, že niekto počúval a váš plán urobil skôr ako vy, a tým pádom je to už verejne jeho plán a vy budete ten druhý, čo kopíroval. Nebudem konkrétne menovať, pretože ja som názoru, že konflikty si treba riešiť priamo s dotyčnými a tak aj robím. Ak mi niekto jednoducho nesedí, poviem si svoj názor a ďalej toho človeka jednoducho neriešim. Svoj čas a energiu si šetrím pre niečo omnoho dôležitejšie a to je moja rodina a sny, ktoré si pomaly, a už aj v tichosti, plním. Na druhej strane som spoznala aj množstvo skvelých autorov, na ktorých nedám dopustiť či v literárnom svete, alebo aj v osobnom. Napríklad taká Michaela Zamari je samostatná kategória, pretože ju neberiem ako kolegyňu, ale ako autorskú sestru, ktorej plne dôverujem. V každej sfére života či práce nájdete to dobré aj zlé, záleží len od nás, ako sa k tomu postavíme a koľko energie vynaložíme na „boj“, ktorý je väčšinou na dve veci.

6.Ak by máš možnosť si knihu vydať ako samovydávateľ alebo cez vydavateľstvo, ktorú možnosť by si si vybrala a prečo by si sa tak rozhodla? 

Po trilógii Placebo, ktoré vyšlo cez vydavateľstvo ArtFloyd, som sa rozhodla vydať si knihu sama, no cez vydavateľstvo. Zmiatla som vás? 😊 Asi áno, tak vysvetlím. Na trhu vzniká nové vydavateľstvo, ktorého súčasťou som aj ja. Vytvoriť priateľské miesto, kde majú šancu aj noví slovenskí autori. Miesto, kde sa plnia sny a miesto, kde sa autor cíti ako v jednej veľkej rodine. Nebudem si tu robiť reklamu. Niektorí už vedia, niektorí tušia, no všetko sa čoskoro dozviete, sľubujem.

7.Ako vnímaš / mrzí ťa ak niekoho tvoja kniha neosloví? A ako vnímaš neobjektívnu kritiku od ľudí?  (Myslím skôr ten typ recenzií, ktoré nepovedia prečo alebo sa tej knihe priam až vysmievajú )

Ak dostane čitateľ hororov do rúk knihu, ktorá je viac-menej o romantike a láske, nerozumiem, načo ten človek píše recenziu. To ako keby ja, autorka románov, idem napísať odbornú knihu pre doktorov – ako transplantovať srdce. To by asi veľa ľudí nemalo šancu prežiť... Tým chcem povedať, že ak na niečo človek nie je odborník alebo pre to nemá patričnú vášeň, nemal by sa do toho hrnúť a tváriť sa ako majster sveta. Toto pre mňa nie je konštruktívna kritika, ale satira a vysmievanie. Od takýchto ľudí, čo hodnotia žáner, ktorý vlastne nemajú radi a nečítajú ho, alebo od ľudí, ktorí ma nemajú v láske, lebo sa mi podarilo niečo, čo im nie, tak od týchto ľudí kritiku absolútne neberiem. Tu je to taktiež o tom, že netreba míňať vzácnu energiu na ľudí, čo mi do života nič nedajú. Úplne inak beriem kritiku od ľudí, ktorí daný žáner čítajú a vyznajú sa. Vedia napísať kritiku tak, aby neurazila, majú svoju úroveň a autor si z ich rád vie veľa vziať do budúcej tvorby.

8.Ako sa zvykneš rozhodovať medzi bookstagramermi, ktorým chceš poslať svoju tvorbu na recenziu? (Máš to tak, že každému alebo len ľuďom, ktorých si vyberieš?)

Neposielam knihu každému, tak to nechodí, pretože kto by si ju potom kúpil, že? Pri výbere bookstagramerov som celkom náročná. Dlhodobo sledujem ich prácu, ich štýl, ich obľúbený knižný žáner, štýl recenzií a fotiek, ich prezentáciu a to, či majú vôbec aspoň aké-také dosahy. Knihy, ktoré som doposiaľ poslala na recenzie, som nemala zadarmo. Sama som si ich musela kupovať od vydavateľstva, zabaliť a zaplatiť poštovné, preto som očakávala, že bookstagramer sa k spolupráci postaví zodpovedne. Vždy však každému prízvukujem, že si želám len autentickú a úprimnú recenziu. Dodnes rada spolupracujem aj s ľuďmi, čo mojim knihám nedali 5 hviezdičiek, no sú profesionálni a to, čo vnímali ako negatíva, vedeli patrične obhájiť.

9.Nájdu sa u teba recenzenti, s ktorými nie si spokojná? Ak áno čo býva dôvodom?

Áno, sú. Ak niekomu pošlem na vlastné náklady knihu, očakávam, že ju prečíta prednostne, že ak si knihu recenzent pýtal, tak na ňu má čas a náladu. Pretože nám autorom najviac pomôžu recenzie, kým je kniha „horúca novinka“, keď je „chladnúca starinka“ už recenzia nemá taký dosah 😊. Pri každej knihe si tvorím nový zoznam recenzentov. Niektorých už neoslovím a namiesto nich oslovím nových, ktorí ma zaujali viac.

10.Snažíš sa niečo svojimi dielami svetu a čitateľom odovzdať? (Ak áno tak čo sa im (nám) snažíš odovzdať.)

Samozrejme. Kniha bez emócií je ako človek bez duše. Ja sama ako čitateľ hodnotím knihy iba podľa jediného merítka – podľa emócií, ktoré vo mne kniha zanechala. Neriešim knižných škriatkov, chyby vydavateľstiev, obálku a ostatné povrchnosti. Riešim len to, čo mi ten príbeh dal. Či to bude jedna z tých tuctoviek, na ktoré hneď zabudnem, či to bude jedna z tých kníh, na ktoré si spomeniem aj o rok. A ja ako autorka sa snažím písať také knihy, aby na ne čitatelia nezabudli. Aby aj po rokoch, keď započujú slovné spojenie – trilógia Placebo – pocítili dušu celej tej série, ktorá čitateľom odkazuje a dokazuje, že na každú chorobu – psychickú či fyzickú – existuje liek a tým liekom je čistá láska.

11.Čo by si chcela vo svojom živote všetko dokázať?

Chcem byť len šťastná. A pod týmto pojmom je všetko – zdravie, láska, rodinná pohoda, pracovná pohoda, dosiahnutie cieľov. O konkrétnych cieľoch už verejne nerozprávam, ponaučila som sa. Rozprávam o nich až vtedy, ak sa stanú skutočnosťou.

Miesto pre teba a tvoje slová, ktoré by si chcela odkázať svojim čitateľom, sledovateľom

Ďakujem krásne za príjemný rozhovor, veľmi si vážim, že sa nebojíš klásť aj citlivejšie otázky. Verím, že sa tebe aj tvojim čitateľom moje odpovede páčili a stačili. Týmto by som každému chcela odkázať, že každá minca má vždy dve strany, že nikdy na oblohe neuvidíte naraz vedľa seba slnko a aj mesiac, že nikdy sa nedokážete zavďačiť všetkým, pretože to takto nefunguje. Všetko, čo v živote robíte, robte pre seba a nie pre druhých. Nerozmýšľajte o tom, čo na to povedia iní, nebrzdite seba ani svoje sny a ciele. Jedno zlaté pravidlo znie – Všetko, čo ste vytvorili s láskou a vášňou, vám skôr či neskôr prinesie šťavnaté plody ako odmenu za prácu. Verte v seba, nastavujte svoje sny vysoko a choďte si za nimi.

S láskou vaša Baja Dolce

Ja sa ešte raz chcem poďakovať, že Baja prijala pozvanie do tejto série a dala nám možnosť ju znova o niečo lepšie spoznať a ukázala nám jej pohľad na niektoré veci.

Verím, že sa Vám tento špeciálny hosť páčil a my sa už čoskoro vidíme znova pri ďalšej časti TTA.

Camila